Darček bez škatule

Nubo si už tretí raz priložil tú istú mušľu k hlave, potriasol ňou a vrátil ju na parapet.

Vonku snežilo. V kuchyni chladli medovníky a Orumi sa pokúšal rozhodnúť, či mašľa vyzerá lepšie na darčeku, na stoličke alebo na ňom.

„Je tá mušľa pokazená?“ spýtala sa Fira.

„Nie. Len si pamätá iné more.“

Nubo prešiel prstom po jej okraji.

„Doma vlny najprv narážali do plochých skál. Potom kamienky klopkali, keď ich voda ťahala späť. Večer sa dalo sedieť na doske a počúvať celé hodiny.“

Fira si sadla k nemu. Nubo rozprával o tmavej vode, svetlom pobreží a Neptúne visiacom nízko nad obzorom. Potom sa spýtal, či ešte zostali medovníky.

Zostali. Fira mu dala tri, no zjedol iba jeden.

Na druhý deň našla Orumiho v dielni.

„Chcem Nubovi darovať kúsok jeho mora.“

Orumi pozrel na podlahu.

„Mohol by som urobiť more. Stôl by asi odplával ako prvý.“

„Myslím ten zvuk. A spoločné sedenie na brehu.“

Orumi si zložil mašľu z hlavy.

„Tak mu prinesme breh.“

Fira nazbierala z potoka hrsť hladkých kamienkov. Našla suché tobolky, ktoré pri potrasení šušťali, a dva široké kusy dreva. Orumi priniesol plytké drevené koryto. Potom zmenil názor a priniesol druhé, lebo do prvého chcel raz stále zasadiť bazalku.

V dielni rozložili kamene, zavesili tobolky na šnúrku a začali skúšať.

Škrŕk.

Klop-klop.

BUM.

Nubo nakukol cez dvere.

„Spadlo vám niečo?“

Fira stuhla s korytom nakloneným nad stolom.

„Mal to byť darček. Ešte nie sme hotoví. Skúšame urobiť tvoje more.“

Nubo si dlho prezeral kamienky.

„Takto neznie.“

Firine lupienkové ramená pomaly klesli.

„Viem. Neviem si to miesto poriadne predstaviť.“

Orumi presypal kamene na druhý koniec koryta.

„Dobre, že si prišiel. Práve som vyrábal lavínu.“

Najmenšia hviezda na Nubovej tvári zablikala. Pristúpil bližšie.

„Tu je to príliš strmé. A všetky kamene sa pohnú naraz.“

Podložil koryto kusom dreva, aby ním mohli jemne hojdať. Fira vybrala menšie kamienky a oddelila ich pásmi hrubej látky. Orumi položil tobolky pri okne do prúdu teplého vzduchu stúpajúceho z pece.

Pracovali až do súmraku.

Nubo prstami vyťukával rytmus na stole. Fira upravovala kamene, kým sa nezačali kotúľať po jednom. Orumi zistil, že stará kefa ťahaná po drsnej doske vydáva prekvapivo presvedčivé šumenie.

„Trochu ako vlna,“ rozhodol Nubo.

„Trochu ako zametanie,“ dodal Orumi a skúsil to pomalšie.

Na Štedrý večer čakali pod stromčekom darčeky. Nubo rozbalil malú baterku, škatuľku voskoviek a nový obal na zápisník a hneď začal zápisník hľadať.

„Zvyšok darčeka je v dielni,“ povedala Fira.

Vnútri stáli tri nízke sedadlá. Na stenu zavesili tmavú látku a nad ňu Fira umiestnila okrúhly obrázok Neptúna, ktorý namaľoval Orumi.

Sadli si.

Fira naklonila koryto. Kamienky sa pomaly kotúľali. Orumi potiahol kefou po doske. Pri okne šušťali tobolky.

Nubo dlho nepovedal nič.

„Máme to zopakovať?“ zašepkala Fira.

„Počkaj.“

Naklonil hlavu, akoby niečo počúval.

„Teraz. Prichádza ďalšia vlna.“

Fira pohúpala korytom. Orumi našiel kefu, na ktorej sedel.

Na druhej strane steny praskala pec. Z kuchyne prichádzala vôňa medovníkov. Nubo si posunul sedadlo bližšie k priateľom.

„Na mojom brehu sme nemali také dobré koláčiky.“

„Mohol by som ich vymyslieť celú horu,“ ponúkol Orumi.

„Najprv sa pozrime do kuchyne,“ povedala Fira.

V ten večer si od svojho mora niekoľkokrát odskočili po ďalšie.