Zvonček pod snehom

Fira niesla imelo, Nubo mal košík orechov a Orumi sa vracal z lesa s prázdnymi labkami. Ešte pred chvíľou v nich držal šišky, no pomyslel si, že na stromoch budú krajšie. Teraz na jednej borovici rástli šišky previazané mašľami.

Už boli skoro pri svojom domčeku, keď začuli zvonček.

Cing. Cing.

Nubo zastal.

„Ide niekto na sánkach?“

Chodník za nimi bol prázdny. Aj ten pred nimi.

Cing. Cing.

Tentoraz sa zdalo, že zvuk prichádza spod ich nôh.

Orumi si čupol pri záveji.

„Možno sneh niekoho volá.“

Nubo položil košík. Prešiel pár krokov doprava a vrátil sa. Zvonček opäť zazvonil: dva krátke tóny, prestávka a ďalšie dva.

„Stále sa to opakuje,“ povedal. „Aj keď vietor utíchne.“

Fira odhrnula sneh lupienkovým ramenom. Pod bielou vrstvou sa ukázala tmavá kôra.

„Tento kmeň si pamätám. Na jeseň ležal cez výmoľ. Vnútri je dutý.“

Nasledovala sotva viditeľný hrbol v snehu. Medzi koreňmi smreka našla okrúhly otvor. Z jeho vnútra zaznelo jasné:

CING. CING.

„Ahoj!“ zavolala.

Odpoveď znela slabo, akoby niekto hovoril cez veľmi dlhú rúru.

„Tu! Tu dolu!“

Nubo si kľakol vedľa Firy.

„Zvuk sa šíri cez kmeň. Preto sa zdalo, že je zvonček pod nami.“

Na druhom konci kmeňa, na dne výmoľa, sedela malá cestovateľka. Kapucňa vyzerala ako zložený list. Vedľa nej stáli sánky s drevenou truhlicou. V ruke držala malý mosadzný zvonček.

„Volám sa Tala,“ zavolala. „Išla som starým chodníkom k mostu, ale most je preč. Sánky sa mi zošmykli dolu svahom. Sama by som vyliezla, ale toto tu nenechám.“

Pohladila truhlicu.

„Darčeky?“ spýtala sa Fira.

„Moje husle. Idem hrať k sestre. Sľúbila som, že prídem pred večerou.“

Nubo sa pozrel dolu. Už siahal do tašky po lano, keď mu Fira zadržala ruku.

„Tadiaľto nie. Pod snehom sú voľné kamene. Ďalej rastú liesky. Ich korene držia breh pokope.“

Obišla závej a ukázala na úzky, mierny svah.

Orumi pozrel na Talu a potom na jej sánky. Predstavil si široké schodisko, po ktorom sa veľké veci ľahko vynášajú hore. Na svahu vybranom Firou sa objavili schody s drsnými drevenými stupňami.

„Tak. Presne takto,“ spokojne povedal. „Zídu sa aj cestou späť.“

Fira zišla prvá. Pomohla Tale vstať a oprášila jej kapucňu. Nubo priviazal truhlicu k sánkam a potom prehodil lano cez pevný nízky konár liesky. Mohol tak ťahať rovnomerne, zatiaľ čo Fira usmerňovala sklznice. Orumi kráčal vedľa Taly so zvončekom.

Keď boli hore, cestovateľka otvorila truhlicu. Husle bezpečne ležali v mäkkom puzdre.

„Stihneme to?“ spýtala sa.

Nubo pozrel na oblohu.

„Ukáž nám cestu. Orechy na večeru už máme.“

K domu Talinej sestry dorazili práve vtedy, keď sa v oknách zapaľovali sviečky. Dvere sa otvorili skôr, než stihli zaklopať. Onedlho ich obklopili pozdravy, vôňa hubovej polievky a škrípanie posúvaných stoličiek.

Fira dostala toľko objatí, že jej imelo zostalo nakrivo.

„A čo vaša večera?“ spýtala sa Tala, keď sa priatelia začali chystať na odchod.

Nubo sa pozrel na ďalšie stoličky, ktoré práve niesli k stolu.

„Myslím, že práve zmenila adresu.“

Tala vytiahla husle. Orumi si sadol so zvončekom. Na správnu chvíľu čakal tak trpezlivo, až sa k nemu Fira naklonila.

„Teraz?“

Prikývol a jemne pohol rukou.

Cing.

Tentoraz sa zvuk nestratil pod snehom. Rozoznel sa medzi tónmi huslí a cinkaním lyžíc, tesne nad košíkom orechov.