Ešte jeden tanec

Fira držala konce červenej stužky a Orumi sa pokúšal uviazať mašľu na vetvičke vianočného stromčeka.

Prvé očko bolo malé. Druhé také veľké, že zakrylo drevenú hviezdu.

„Skúsime to znova?“ spýtala sa Fira.

Orumi si prezrel svoju prácu.

„Teraz chcem vidieť, ako to dopadne.“

Jemne potiahol za jeden koniec stužky. Mašľa sa usadila na vetvičke, nesúmerná a trochu krivá, ale celkom pekná. Ich ruky sa stretli pri uzlíku. Fira už mohla stužku pustiť. Nepustila ju, aspoň nie hneď.

Na chvíľku tam nechal labku aj Orumi.

Domček voňal pomarančmi. Snehové vločky sa topili na okne. Z vedľajšej izby znela tichá melódia hracej skrinky, ktorú Nubo pred večerou opravil.

Fira sa pozrela na Orumiho. V teplej žiare stromčeka vyzerali červené víry v jeho srsti ako úzke stužky.

„Páči sa mi to,“ povedala.

„To väčšie očko?“

„Aj to.“

Orumi pozrel na mašľu. Predstavil si dva strieborné vtáčiky, ktoré by si na ňu mohli sadnúť. Videl ich tak jasne, že o chvíľu už na vetvičke trepotali krídlami. Jeden vyrovnal druhý koniec stužky a druhý schoval hlávku pod krídlo.

Fira sa potichu zasmiala.

„Nechaj ich presne tak. Nič viac nepotrebujeme.“

Orumi pozrel na miesto vedľa stromčeka.

„Možno ešte jeden…“

Fira jemne chytila jeho labku končekom lupienkového ramena.

„Zatancuješ si so mnou?“

Nepredstavil si väčšiu izbu ani celý orchester. Len odsunul stoličku, aby do nej pri prvej otočke nenarazili.

„Skúsme to.“

Prvé kroky celkom nesedeli k melódii. Fira sa pohla doprava a Orumi tiež. Takmer si narazili nosy. Potom sa obaja pokúsili navzájom si uhnúť.

„Možno by sme mohli byť o trochu menej zdvorilí,“ povedala Fira.

Orumi sa usmial a spomalil.

Na druhý pokus to bolo ľahšie. Hojdali sa pri vianočnom stromčeku, popri stoličke a dlhom okraji obrusa. Keď sa Firin lupienok zachytil o jeho vestu, spoločne sa zastavili, uvoľnili ho a vrátili sa k tancu.

Svojich priateľov objímala každý deň. Teraz však chcela zostať blízko práve pri ňom, aj keď hudba na chvíľu stíchla.

„Je mi s tebou dobre,“ povedala.

Orumi pozrel na ich spojené ruky.

„Aj mne. Mohol by som tu zostať ešte trochu dlhšie.“

Neponáhľal sa za ďalším nápadom. Firu tešilo, že si to všimla.

Nad dverami visela vetvička imela, ktorú ráno priniesla z lesa. Pri ďalšej otočke sa pod ňou zastavili. Orumi zdvihol hlavu.

„Dobre, že sme sem nezavesili zvonček.“

„Prečo?“

„Už by som doň trikrát narazil hlavou.“

Fira si oprela líce o jeho plece. Chvíľu sa hojdali takmer na mieste.

„Myslím, že som sa do teba zaľúbila,“ povedala potichu.

Orumi sa o trochu priblížil.

„Aj ja som sa do teba zaľúbil.“

Strieborné vtáčiky na stromčeku zložili krídla. Jeden si zastrčil zobáčik do peria, akoby sa rozhodol, že na dnešný večer už má hotovo.

Hodiny začali odbíjať polnoc. Fira počítala údery bez toho, aby sa od Orumiho vzdialila. Keď doznel posledný, stíchla aj hracia skrinka.

„Ešte jeden tanec?“ spýtala sa.

Orumi našiel malý kľúčik a natiahol mechanizmus. Potom sa k nej vrátil rovnakou cestou a starostlivo obišiel stoličku.

Fira mu ponúkla lupienkovú ruku.

Pri prvej otočke sa mašľa na stromčeku jemne pohla. Tentoraz vyzerali obe očká presne tak, ako mali.