Medovníček hľadá domov

Z plechu zmizol najmenší medovníček.

Nebolo by na tom nič zvláštne, keby po stole neviedla stopa z polevy a spoza cukorničky sa neozývalo tiché klopkanie.

Nubo položil valček.

„Naše koláčiky vedia chodiť?“

Orumi nazrel pod stôl.

„Ráno ešte nevedeli.“

Fira zdvihla cukorničku. Malý medovníkový panáčik ťahal cez stôl kus stužky. Za ním sa posúvala polovica orechovej škrupinky s dvoma hrozienkami a omrvinkou škorice.

„Kam ideš?“ spýtala sa.

„Hľadám domov. Najlepšie s výhľadom na vianočný stromček.“

Orumi si sadol na zem, aby ho lepšie videl. Predtým si pri zdobení koláčikov predstavil, ako sa tento drobec po dlhom ležaní na plechu naťahuje. Predstavil si to tak jasne, že sa svet zjavne rozhodol skúsiť to.

„Už si našiel adresu?“ spýtal sa.

Medovníček ukázal na veľký hrnček obrátený hore dnom na parapete.

„Tam. Len som nenašiel vchod.“

Nubo zdvihol hrnček. Medovníček vošiel pod neho, urobil pár krokov a hneď vyšiel.

„Tma.“

Nubo položil hrnček na bok.

„Teraz máš dvere.“

Hrnček sa odkotúľal do múky. Medovníček stihol odskočiť, no veci v jeho orechovej škrupinke zmizli pod bielym oblakom prachu.

„A tu máš zimnú záhradu,“ poznamenal Orumi.

Fira oprášila múku z malého hľadača domova.

„Počkaj chvíľku. Kde by si vlastne chcel bývať?“

Medovníček chvíľu premýšľal.

„Blízko vás. Ale na vlastnom mieste. S priestorom na stôl.“

Fira posunula prázdne kvetináče na parapete a našla miesto vedľa stromčeka. Zo zásuvky vytiahla širokú čajovú šálku, ktorú nikto nepoužíval. Okraj mala odlomený, ale stále voňala čajom a pomarančmi.

Nubo preskúmal jej zaoblený bok.

„Bude sa kotúľať.“

Z dvoch kúskov korku urobil podpery a zo zvyšku dreva nízky prah. Všetko prispôsobil tak starostlivo, že sa šálka nepohla ani vtedy, keď Orumi nechtiac lakťom drgol do parapetu.

Orumi pomyslel na maličké svetlo. Pod oblým stropom šálky sa objavila lampička veľká ako hrášok. Potom začal vystrihovať papierové záclony. Prvá bola väčšia než celý dom. Druhá pasovala na okno, ktoré ešte neexistovalo.

„Môžeme ju zavesiť pri dverách,“ rozhodol medovníček. „Potom budem mať záclonu s veľkým výhľadom.“

Fira vystlala vnútro sušeným lupienkom a priniesla misku zo žaluďového klobúčika. Nubo urobil stôl z gombíka položeného na malej cievke od nite a umiestnil ho vedľa misky. Pri práci stále nakúkal dnu a overoval, či sa malý obyvateľ bude mať kde pohybovať.

„Nechajte trochu miesta pri dverách,“ poprosil medovníček. „Pre návštevy.“

Na Štedrý večer si traja priatelia sadli k vlastnému stolu. Na parapete svietila vo dverách šálky maličká lampička. Zvnútra sa ozývalo klopkanie malej lyžičky o gombík.

„Poďte ďalej!“ zavolal medovníček.

Nubo si kľakol prvý. Fira sklonila lupienkovú korunku a Orumi si ľahol na brucho, aby nakukol dnu. Na stole čakali tri drobné kúsky pomarančovej kôry.

„Pre vás,“ povedal hostiteľ. „Pripravil som ich sám.“

Najmenšia hviezda na Nubovej tvári jasne zažiarila.

„Veľmi priestranné.“

„Viem,“ odpovedal medovníček. „A zajtra si urobím záhradu.“

Orumi sa pozrel na zvyšok parapetu.

„Akú veľkú?“

Medovníček si priložil ruku na čelo a pozrel ku kvetináču.

„Na začiatok až po tú horu.“

Ukazoval na mandarínku.