Na varšavskej ulici voňalo mokré lístie a dym z komínov. Modrý prúd nechal priateľov pod strieškou domu. Na žiarivej tabuľke sa objavil dátum: 10. november 1918.
Chlapec v čiapke bežal k dverám.
— Pán Leon! Piłsudski sa vrátil! Dnes ráno prišiel do Varšavy!
Z malej tlačiarne vykukol muž v zafľakovanej zástere.
— Z Magdeburgu?
Chlapec energicky prikývol.
— Presne odtiaľ!
Orumi sa už chystal bežať za ním. Nubo ho jemne zastavil.
— Najprv zistime, čo sa deje.
Tlačiar ich pozval pod strechu. Vysvetlil, že Józef Piłsudski bol väznený nemeckými úradmi v Magdeburgu a teraz sa vrátil do Varšavy. Po dlhej vojne prebiehali v Európe veľké zmeny. Rástla nádej na obnovenie poľského štátu.
— Nezávislý štát môže o svojich veciach rozhodovať sám, — dodal. — Práve o také Poľsko sa roky usilovalo veľa ľudí.
— Takže zajtra už bude všetko hotové? — spýtal sa Orumi.
Pán Leon sa pozrel na rozložené papiere.
— Ani tieto noviny nezostavíme jediným pohybom. A so štátom je oveľa viac práce.
Chlapec sa predstavil ako Stefan. Pomáhal otcovi v tlačiarni a dnes nevedel obsedieť. Prinášal ďalšie správy, no niekedy opakoval aj chýry, ktoré ešte nikto neoveril.
— Vraj je už všetko dohodnuté! — oznámil.
— Čo presne? A kto ti to povedal? — spýtal sa otec.
Stefan si napravil čiapku. To práve nevedel.
Nubo nazrel do ich cestovateľského zošita. Bolo v ňom ešte veľa prázdnych strán. Rozhodol sa zapísať iba tie správy, ktoré sa im podarí potvrdiť.
Modrý prúd potichu zašumel. Za oknom sa zvečerilo a potom sa svetlo opäť zmenilo na ranné. Priechod ich preniesol o deň ďalej.
Bol 11. november.
Do tlačiarne dorazila správa, že Regentská rada odovzdala Piłsudskému velenie nad poľským vojskom, ktoré jej podliehalo. Pán Leon vysvetlil, že rada bola jedným z dovtedajších orgánov moci.
— Je to dôležitý krok, — povedal. — Ale na rôznych miestach sa veci vyvíjajú odlišne. Treba ešte vytvoriť spoločné úrady, usporiadať život krajiny a postarať sa o bezpečnosť. Nie všade sa boje skončili.
Stefan prestal otáčať čiapkou.
— Môžeme sa tešiť, keď toho ešte toľko zostáva?
Fira sa postavila vedľa neho.
— Môžeme sa tešiť z niečoho dôležitého a pritom mať ešte veľa práce.
Na ulici sa ľudia zastavovali, rozprávali a odovzdávali si novinky. V niektorých oknách sa objavili bielo-červené farby. Nubo si spomenul na Anteka, ktorý sa učil čítať, a na rodiny počúvajúce poľské piesne. Pripomenul si Paderewského koncert.
V tlačiarni sa prevrátil stoh prázdnych hárkov. Orumi si hneď čupol, aby ich pozbieral. Stefan ich chcel schmatnúť všetky naraz, no Fira mu pomohla urobiť menšie kôpky.
— Na toľkých miestach sa dialo niečo dôležité, — všimol si Nubo. — To všetko do jednej vety nezmestíme.
— Zmestíme to do príbehu, — odvetil pán Leon. — Len ho treba dobre vyrozprávať.
Keď sa vrátili do svojich čias, na stránke atlasu našli nápis: „11. november — Národný sviatok nezávislosti“. Nubo do zošita dopísal, že je to symbolický dátum opätovného získania nezávislosti, ku ktorému viedlo veľa udalostí a úsilie mnohých ľudí.
Orumi sa pozrel na dlhú poznámku.
— Tak predsa to nebola správa na jeden maličký papierik.
— Preto sme si nechali toľko prázdnych strán, — odpovedal Nubo.
Za oknom zašušťalo novembrové lístie. Fira zatvorila zošit až vtedy, keď atrament vyschol.