Nubo našiel v knižnici veľký atlas. Rozložil ho na stole a Orumi si hneď prisunul stoličku.
— Hľadáme miesto na ďalšiu výpravu? Možno také, kde cestoviny rastú na stromoch?
Fira sa usmiala a pridržala skrúcajúci sa roh stránky. Nubo obracal listy čoraz pomalšie. Na jednej mape bolo Poľsko označené. Na ďalšej, ktorá zobrazovala neskoršie obdobie, jeho názov nevedel nájsť.
— Veď krajina sa nemohla len tak vypariť, — povedal.
Vtom sa medzi stránkami zablysol modrý pás svetla. Modrý prúd opísal kruh a otvoril pred priateľmi žiarivý priechod.
O chvíľu stáli pred dreveným domom. Na malej tabuľke, ktorú Prúd zobrazil, sa objavil rok: 1795.
Cez pootvorené dvere sa ozývalo pomalé slabikovanie. Pri stole sedel chlapec. Staršia žena ukazovala prstom na jednotlivé slová v knihe.
— Prepáčte, — ozval sa Nubo. — Sme na poľskom území?
— Áno, — odpovedala žena. — Poďte ďalej. Som Antekova stará mama.
Orumi sa pozrel von oknom. Uvidel sad, cestu a susedku nesúcu košík.
— Všetko je na svojom mieste! Prečo teda na mape chýba Poľsko?
Stará mama odložila knihu.
— Rusko, Prusko a Rakúsko si medzi seba rozdelili naše územia. Tento rok došlo k poslednému deleniu. Poľsko prišlo o vlastný, nezávislý štát. Teraz tu vládnu cudzie úrady.
Pri stole nastalo ticho. Fira sa prisunula k Antekovi.
— A ty stále čítaš po poľsky.
— Učím sa, — odpovedal. — Niekedy sa mi pletú písmená.
— Mne sa pletú cesty, — priznal Nubo. — To ešte nie je dôvod prestať cestovať.
Stará mama im porozprávala o rodinách, ktoré deťom odovzdávali jazyk, piesne a spomienky. Ľudia ďalej bývali vo svojich domoch, pracovali a pamätali si, kým sú. To, že nemali vlastný štát, ich nevymazalo zo zeme.
Antek sa vrátil k čítaniu. Orumi mu už chcel napovedať ťažké slovo, ale Fira sa zľahka dotkla jeho pleca. Počkali. Chlapec si poradil sám.
Vo dverách znova zablikal Modrý prúd. Tentoraz priatelia vyšli na slnečnú ulicu v Taliansku. Bol júl 1797.
Z neďalekej miestnosti sa ozývali poľské slová. Pri stole sedel muž s listom papiera. Vedľa neho sa pristavili poľskí vojaci, ktorí slúžili ďaleko od domova.
— To je Józef Wybicki, — vysvetlil jeden z nich. — Skladá pre nás pieseň.
Fira sa pozrela na napísané verše.
— O čom?
— O Poľsku. A o nádeji, že sa doň budeme môcť vrátiť, — odpovedal Wybicki.
Ktosi začal spievať melódiu. O chvíľu sa pridali ďalšie hlasy. Nubo pozorne počúval. Ešte nerozumel všetkým slovám, ale videl, ako sa spievajúci vystierajú a ako pozorne sa na seba navzájom dívajú.
Keď sa priatelia vrátili do knižnice, našli v knihe informácie o tej piesni. Časom sa stala poľskou hymnou, známou ako Mazurek Dąbrowskiego, Dąbrowského mazúrka.
Orumi siahol po ceruzke.
— Dopíšem Poľsko na tú mapu!
Nubo jemne zatvoril atlas.
— Tá mapa ukazuje, kto vtedy vládol. Teraz už vieme, čo sama ukázať nedokáže.
Fira otvorila ich cestovateľský zošit. Nakreslila malý dom, knihu a niekoľko nôt. Pod ne Nubo napísal: „Ľudia si pamätali.“ Orumi dokreslil Anteka skloneného nad ťažkým slovom. Tentoraz sa s napovedaním neponáhľal.