— Keď Poľsko znovu získalo nezávislosť, čo bolo potom? — spýtal sa Orumi.
Modrý prúd odpovedal pásom svetla. Tentoraz za priechodom čakal sneh. Nubo takmer hneď zapadol do záveja a Fira mu podala ruku.
Bol 26. január 1919. Priatelia sa znovu ocitli vo Varšave.
Pred budovou stál rad. Istá žena naprávala šál dievčatku, ktoré sa pred zimou pokúšalo schovať nos.
— Mama, naozaj máš dnes hlas? — spýtalo sa dievčatko.
Orumi sa zvedavo zastavil.
— Ja počujem, že tvoja mama má hlas. Pred chvíľou hovorila.
Dievčatko sa rozosmialo.
— To je iný hlas! Som Zosia. A toto je moja mama, pani Zofia.
Žena vysvetlila, že sa konajú voľby do Sejmu obnoveného Poľska. Dospelí občania si vyberajú zástupcov, ktorí budú pracovať na zákonoch pre štát.
— Od 28. novembra minulého roka majú ženy právo voliť a kandidovať, — dodala. — Mnohé ženy sa dlho usilovali o to, aby mohli spolurozhodovať o veciach krajiny. Teraz môžem aj ja odovzdať svoj hlas.
Zosia jej stisla ruku.
— A ja ešte nemôžem. Mama hovorí, že som príliš malá.
— Ale môžeš sa pýtať, — odpovedala Fira. — Práve vďaka tebe sme sa aj my niečo dozvedeli.
Rad sa posunul. Orumi si pri stene všimol papierik a zohol sa poň.
— Stratený hlas! — oznámil vzrušene.
Pani Zofia sa pozrela na nález.
— To je účet za uhlie.
Orumi si prezrel papier z oboch strán a odniesol ho mužovi stojacemu neďaleko. Našťastie ho jeho majiteľ práve hľadal.
Keď prišla na rad pani Zofia, priatelia zostali so Zosiou pri vchode. Nubo pozoroval prichádzajúcich ľudí. Nebolo tu javisko ani veľký orchester. Vŕzgali topánky, ktosi si striasal sneh z kabáta, niekto uvoľňoval miesto staršiemu človeku.
— Aj toto je súčasť nezávislosti? — spýtal sa potichu.
— Myslím, že práve vidíme, ako ľudia začínajú spoločne usporadúvať svoju krajinu, — odpovedala Fira.
Zosia im porozprávala, že by v škole chcela viac kníh. Nubo sa spýtal na jej obľúbený príbeh. Dievčatko sa tak rozhovorilo, že takmer nezbadalo mamin návrat.
Pani Zofia nevyzerala inak ako pred vstupom. Mala ten istý kabát a ten istý trochu nakrivo nasadený klobúk. A predsa ju Zosia objala, akoby sa práve vrátila z veľmi dôležitej výpravy.
Modrý prúd vzal priateľov späť. Keď vyšli na známu ulicu, bol znovu november, už v ich časoch. Na budovách viseli vlajky. Z neďalekej školy sa ozývala skúška slávnostného programu.
Pri vchode do knižnice dieťa zbieralo rozsypané knihy. Orumi sa mimovoľne pozrel na námestie, kde sa mali začať oslavy, a potom si čupol ku knihám.
Nubo ich pomohol poukladať na vozík. Fira pridržala dvere. Na námestie dorazili skôr, než sa začalo spoločné spievanie hymny. Pokojne sa postavili vedľa ostatných účastníkov.
Neskôr si prezerali výstavu starých fotografií. Na jednej stála žena v klobúku vedľa dievčatka v hrubom šále. Nemohli vedieť, či je to Zofia a Zosia. Fira sa pri tom pohľade aj tak usmiala.
— Už viem, čo bolo potom, — povedal Orumi. — Veľa obyčajných dní, počas ktorých mali ľudia dôležité veci na práci.
Nubo otvoril zošit na novej strane. Tentoraz pod dátum 11. november dopísal aj adresu knižnice. Veď sľúbili, že sa vrátia a pomôžu s ďalším vozíkom kníh.