Orumi si bol istý, že ich modrý priechod zavedie na obed. Z druhej strany sa totiž ozývalo celkom zreteľné škvŕkanie.
Ukázalo sa však, že škvŕka jeho vlastné brucho. Priatelia sa ocitli pred koncertnou sálou v Spojených štátoch. Bol rok 1916.
Na plagáte stálo meno: Ignacy Jan Paderewski.
— Klavirista! — potešil sa Nubo. — Chcel by som počuť, ako hrá.
Pri vchode stískalo dievčatko v priveľkom kabáte obálku. Každú chvíľu pozrelo na dvere a potom znova sklopilo zrak.
Fira si k nej čupla.
— Na koho čakáš?
— Na pani, ktorá zbiera listy pre výbor pomoci. Som Hania. Mama ma poprosila, aby som odovzdala správu od tety z poľských území. Ale neviem, za kým mám ísť.
Zvnútra sály sa ozval jediný tón klavíra.
— Ja viem! — zvolal Orumi a vybral sa k javisku.
Zastavil sa až vtedy, keď uvidel pracovníka rozkladajúceho stoličky. Za ním stál rad ľudí a každý mal nejakú súrnu záležitosť.
Orumi sa vrátil s trochu rozpačitou tvárou.
— Asi som sa mal najprv opýtať.
Pri vchode našli organizátorku. Prevzala obálku a pozvala ich dnu. Hania si rozopla kabát a Fira jej pomohla uvoľniť šál, ktorý sa tvrdohlavo držal gombíka.
— Prečo sa list pre pomoc nosí na koncert? — spýtal sa Nubo.
— Paderewski využíva svoju slávu, aby pomáhal ľuďom v Poľsku, — vysvetlila organizátorka. — V Európe zúri vojna. Mnohé rodiny potrebujú jedlo, oblečenie a starostlivosť. On hrá, zbiera pomoc a pripomína svetu, že Poľsko by malo znovu získať nezávislosť.
Hania prisunula stoličku k Fire.
— Teta napísala, že jej deti vyrástli z topánok. A nové sa teraz ťažko zháňajú.
Fira sa pozrela na obálku ležiacu na stolíku. Vzdialená vojna pre ňu zrazu prestala byť iba názvom z knihy. Pomyslela si na dieťa, ktoré by chcelo vyjsť z domu, ale nemá vhodné topánky.
Na javisko vyšiel Paderewski. Skôr než si sadol ku klavíru, prihovoril sa publiku. Rozprával o Poľsku a jeho obyvateľoch. V sále boli ľudia, ktorých rodiny pochádzali z poľských území, ale aj takí, ktorí tam nikdy neboli.
Potom položil ruky na klávesy.
Nubo zatvoril oči. Predstavoval si ďalekú cestu cez oceán. Fira počúvala raz jemné, raz silné tóny. Orumi si chvíľu vyklepkával rytmus na kolenách, potom si všimol Haniinu sústredenosť a prestal sa hýbať.
Po koncerte sa pri stolíku s pomocou vytvoril rad. Niekto nechal peniaze. Niekto sa opýtal, čo je najpotrebnejšie. Ďalší človek ponúkol pomoc pri príprave balíkov.
— Ja neviem hrať tak ako on, — zašepkala Hania.
— Zato si priniesla list, — odpovedala Fira. — Vďaka tomu sa niekto dozvedel, čo tvoja teta potrebuje.
O chvíľu prišiel Paderewski za organizátormi, aby sa s nimi porozprával. Nubo sa odvážil položiť mu otázku.
— Môže koncert pomôcť získať späť krajinu?
Klavirista sa na chvíľu zamyslel.
— Samotný koncert nestačí. Ale vďaka nemu môžem osloviť ľudí. Porozprávať im o Poľsku a poprosiť ich o podporu.
Orumi sa poobzeral, čo by mohol urobiť. Tentoraz sa najprv opýtal. Organizátorka mu podala špagát na zviazanie prázdnych škatúľ. Nubo pridŕžal kartón, Fira ukladala vrchnáky a Hania kontrolovala, či nejaký nezostal pod stolom.
Keď ich Modrý prúd zavolal späť, Orumi sa ešte raz pozrel na klavír.
— Myslel som si, že dnes budeme iba počúvať hudbu.
— Ja tiež, — priznal Nubo.
Fira zamávala Hanii. Dievčatko už nervózne nestískalo obálku. Stálo pri organizátorke a pomáhalo s ďalším listom.