Orumi✦

Mám modro-červenú srsť, kučeru na hlave a úsmev na bruchu. Áno, na bruchu. Ten na tvári je tiež môj. Jeden vraj nestačil. Nepamätám si, že by som si objednával druhý, ale keď už tu je, môže zostať.

Napríklad teraz mám chuť na cestoviny s bazalkou. Pomyslím na ne, lusknem prstami na nohách a predo mnou je miska. Lusknutie netreba. Len sa mi páči. Bazalka krásne vonia, cestoviny sú teplé a môžem sa zamyslieť nad niečím naozaj dôležitým: nedal by si niekto so mnou?

Hovoria, že som čarodejník. No nemám knihu kúziel ani kotlík. Nemusím si pamätať, či do elixíru patria tri listy alebo štyri. Pomyslím a je to tu. Ak by som potreboval prútik, musel by som si najprv spomenúť, že naň mám pomyslieť. A potom by som ho asi použil ako oporu pre bazalku.

Raz sa ma niekto spýtal, prečo nepomyslím na obrovský poklad, palác a všetko, čo by som potreboval do konca života. Mohol by som. Lenže ani neviem, na čo budem mať chuť po obede. Čo by som robil s palácom, keby som večer radšej ležal na oblaku? A načo by mi bolo celé dobrodružstvo vopred hotové, keď rád zisťujem, čo sa udeje cestou?

Viem, viem. Hovorí to niekto, kto si práve vyčaroval obed. Nie som vždy dôsledný. Ale cestoviny zjem, kým vychladnú.

Nedávno som premýšľal, ako znie spev veľryby. Zrazu všetko okolo mňa zmodrelo, vysoko nad hlavou sa vlnilo slnečné svetlo a okolo preplávalo obrovské oko. Voda bola trochu studená. Skôr než som sa rozhodol, či mi to prekáža, spomenul som si na Austráliu. O chvíľu som sedel na teplom piesku vedľa kvoky. Zo srsti mi kvapkala voda. Vyzerala, že ju stretnutie veľmi teší.

Nie každá myšlienka hneď niečo zmení. Inak by sa tie cestoviny objavili vždy, keď o nich rozprávam. Niektoré nápady sú však také jasné, akoby ich svet počul. Niekedy som zvedavý, čo bude počuť nabudúce.

Zmena podoby je iná. Môžem myslieť na kvet, skúmať jeho lupienky a predstavovať si, aké je to hojdať sa vo vetre. Stále budem Orumi. Až keď si v hlave odsúhlasím, že sa naozaj chcem zmeniť, môžem sa sám stať kvetom.

Je to príjemné, hoci človek musí stáť na jednom mieste. Raz na mne pristála včela a rozhodol som sa ešte chvíľku počkať, kým sa zmením späť. Vraj mala niečo na práci. Potom som dostal labky nazad a išiel hľadať kamarátov. Rád zisťujem, aké je to byť niečím iným. Aj sám sebou som však veľmi rád.

Neviem sa hnevať. Ani starosti mi nejdú ľahko. Keď niečo dopadne inak, než som chcel, väčšinou mi napadne ďalší nápad. No nečakám, že všetci budú ako ja. Keď je niekto smutný, môžem si sadnúť vedľa neho. Netreba hneď vymýšľať, čo povedať. Ani ho žiadať, aby sa usmial, len preto, že ja mám úsmev dokonca na bruchu.

Nubo a Fira vedia, že môžem náhle zmiznúť. Učím sa pamätať na to, aby som im najprv povedal, kam idem. Najmä keď práve spolu obedujeme. Viem sa v okamihu ocitnúť ďaleko, ale keď kráčame spolu, rád idem ich tempom. Bola by škoda prehliadnuť niečo, čo mi chceli ukázať.

A môj štýl? To je iná vec. Zopár záplat, zopár kučier, malá mušľa, farby, ktorým je spolu veselo. Nikto nevie, ako to nazvať. Vraj by si aj umelá inteligencia potrebovala chvíľu popremýšľať. Ja tomu jednoducho hovorím „žiadny štýl“. Vyhovuje mi. Nič k nemu netreba ladiť.

Nepýtaj sa presne, odkiaľ som prišiel. Vždy, keď si na to skúšam spomenúť, napadne mi miesto, ktoré by som chcel navštíviť. Aj mňa tá odpoveď zaujíma. Možno ju raz nájdeme spolu.

Zatiaľ si nachádzam cestu do omaľovánok. Môžeš v nich objaviť moje dobrodružstvá a pridať niečo vlastné. Vidíš moju srsť? Dnes je modrá a červená. Na tvojej stránke môže vyzerať, ako len chceš. Bol by som zvedavý aj na zelené cestoviny a fialový oblak. Hoci pri tých prvých by som sa možno spýtal, koľko bazalky si pridal.

Dosť bolo o mne. Aspoň zatiaľ. Môžeš otvoriť omaľovánku. Medzitým si premyslím, kde by sme mali začať. Ach, už viem…